Kto je bez viny, nech hodí pukom.

Autor: Michal Petruš | 10.5.2011 o 3:01 | (upravené 10.5.2011 o 18:46) Karma článku: 13,62 | Prečítané:  1619x

Či sme si to želali, či nie, do života sa nám vkradol hokej. Prišiel, nikto ho nevolal, rozosmutnil nás a odišiel. Naše pod pianom zjednotené denníky sa predbiehajú v článkoch na jedno kopyto: Desať dôvodov prečo slovenskí hokejisti neuspeli;  Analýza: Českí hokejisti hrajú pre tím, Slováci za seba;  Sedem dôvodov, prečo Slovensko pohorelo na svetovom šampionáte;  Jednotku z našich si zaslúžil len Nagy;  Pozrite sa, prečo Slováci doma zlyhali;  Strojca neúspechu Hanlon: Nestíhali sme...;

Ak ste spomínané články nečítali, ani to nerobte. A to ešte nehovorím o diskusiách pod nimi. Z jedného aj druhého vám môže prísť zle. Našťastie, nájdu sa aj takí, ktorí pochvália. K týmto by som sa chcel pridať a poďakovať generácii, ktorá nám priniesla veľa krásnych zážitkov. Dôvody prečo tých zážitkov nebolo viac, prípadne prečo sa ďalšie nedajú v dohľadnej dobe očakávať, hľadať netreba. Sám som našiel len jediný. Tým dôvodom je jednoducho realita. Realita slovenského športu. A nie len športu, platí to pre zdravotníctvo, školstvo, celú spoločnosť.

V roku 1994, v Lillehammeri, niesol na našej prvej olympiáde slovenskú zástavu 37-ročný Peter Šťastný. Potom obliekol dres s C-čkom a vykorčuľoval na ľad. Za ruku ťahal 19-ročného Šatana a celý slovenský hokejový tím s jednou sviečkou na torte. Museli sme prejsť kvalifikáciou, aby sme mohli Švédom, Američanom a Kanade ukázať, že je tu ešte jedna krajina, ktorá to s pukom vie. Slovenský hokejový fénix vstal z popola. Zastavili nás paradoxne Rusi, ktorí našej krajine svoju pečať vtlačili už desaťročia predtým. O rok to bol znovu Šťastný, kto odomykal brány A-čka. Ten Šťastný, ktorému dnes polovica národa nevie prísť na meno. A za čo? Môže byť úplne jedno, čo ho k tomu doviedlo, ale pomenoval veci pravým menom. A nie len veci. Zabojoval a svojím spôsobom sa postavil proti niečomu, čo nás roky gniavilo a stále gniavi. Pomyselná tajná služba zasiala názor na Šťastného medzi plebs a kým má Peter v Amerike svoje miesto v sieni slávy, doma, škoda reči. Čo dokáže výstižnejšie vykresliť situáciu v slovenskom hokeji, ako skutočnosť, že hokejové nitky už roky poťahuje a ešte stále nášmu hokejovému zväzu šéfuje štbácka kreatúra? A nie len to, ono tá kreatúra je tak dobrá, že nám za naše peniaze postaví štadión a my ju za to velebíme. Je šikovná a z ušetrených peňazí jej vyjde aj na hotel, kde ubytujeme a okrádame našich hokejistov. A takto si tu spokojne žijeme a plačeme nad neúspešným koncom zlatej generácie. Spokojní sami so sebou. Veď sme vyprodukovali osemdesiat hokejových hymien a sami seba dokázali oklamať, že ideme na medailu. Potom hľadáme vinníka. V mäkkom ľade, v trénerovi, len nie v sebe. Len nie v tom, prečo trpíme, že nás okrádajú tí istí ľudia, ktorí nás okrádali aj pred revolúciou a pritom sa čudujeme, že na nič nie sú peniaze.

Čakáme kým sa to samo vyrieši. A ono sa to možno aj vyrieši. Najväčšie pozitívum konca zlatej generácie je v tom, že možno hokej začnú viesť noví dirigenti. Po Šťastnom, Švehlovi pre náš hokej pracuje Bondra, časom sa snáď pridá Demitra, Šatan, Višňovský a ďalší. Ľudia, ktorí v tom čo robili, patrili chvíľu k najlepším na svete. Budú to mať ťažké, lebo úspech sa na Slovensku neodpúšťa. No je ich dosť, takže ostáva dúfať, že ich červení kméri a ich potomkovia nezastavia, tak ako zastavili Petra...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Rezník z TASR by bol v RTVS pre poslancov schodnejší než Mika

Bývalá šéfka Markízy Zuzana Ťapáková sa po kauze Evka ako kandidátka na riaditeľku RTVS už nespomína.

KULTÚRA

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú.

ŠPORT

Spieva si Marleyho, dá si pivo. Ako Sagan trénoval v horách

Sagan sa pripravoval inak ako súperi.


Už ste čítali?