Sean v Bratislave

Dohodli sme sa, že víkend bude stačiť a ani som sa nenazdal a sedel som v ryanairáckom Boeingu, počúval Seanove historky. Sean lieta po celom svete, takže historky sú fajn. Horšie sú jeho otázky. Začal s nimi hneď po prílete. Že prečo sa ten pasovák tvári ako keby mu niekto strašne ublížil. A prečo má tá skupinka policajtov na chrbtoch samopaly. Povedal som mu, že asi sprísnili na letisku režim. Keď sme nastúpili do Ikarusu Sean stíchol. Šofér totiž asi od detstva sníval o rallye Paríž-Dakar a povedal si, že dnes je ten deň. Ikarus lietal zo strany na stranu a milý Sean mal problém udržať sa na sedadle. Pevne sa zaprel oboma nohami, jednou rukou sa omotal okolo tej čiernej tyče, čo trčí z operadla a druhou si pridŕžal koliečkovú batožinu. Kým ja som rozmýšľal nad tým, či ide o pomstu všetkým letiskovým cestujúcim a turistom, Sean sa začal cítiť stabilizovane. Usmieval sa. Jedným okom stále sledoval batožinu ale druhým si dovolil vykuknúť cez okno. To sa nemalo stať. Na druhej strane cesty totiž stála vedľa služobného auta policajná hliadka. Dvaja po zuby ozbrojení muži. Mali tam aj kolegyňu, ktorá popíjala kávu. Samopal mala položený na streche auta. Čakal som otázku, no Sean namiesto toho začal rozprávať, že aj v Egypte sa z času na čas presúval v ozbrojenom konvoji a v Turecku a Pakistane zažil tiež niečo podobné. Viac to nekomentoval. Vedel som, že mu je to čudné, lebo v Írsku polícia, vlastne garda, zbrane nenosí.

Prestupovali sme pred Domom odborov (teraz tuším Istropolis). Povedal som si, že to využijem na zmenu témy. Nechtiac sa podarilo. Pred Istropolisom totiž stál kamión, okolo neho sa tlačilo niekoľko stovák ľudí. Sean sa s otáznikmi v očiach rozbehol smerom ku kamiónu. Tlačil sa pomedzi ľudí, kufrík ho s hrkotom nasledoval. Nechcel som ho stratiť v dave, fučal som za ním. Sean zrazu zastal, ja som doňho narazil, a keď sa mi rozplynuli kruhy spred očí, nechcel som tým očiam veriť. Ľudom rozdávali múku a cestoviny!!! Sean začal naťahovať ruku a do minúty držal balíček bezvaječných cestovín. Strašne sa tešil a povedal mi, že si to dá v obývačke do vitríny. Nech sa vraj nehnevám, že to berie, on nevedel, že sme na tom tak zle a nech mu zoženiem číslo účtu tej organizácie, pošle tam 100 eur. Vravel, že už podobné zažil v Pakistane, v záchytnom tábore pre afganských utečencov. Tam vraj nič nevzal, ale v Európe musí, lebo to je sila.

Mal som sucho v hrdle, ale aj tak som zo seba dostal, že to je v pohode. Potom som dlho nič nepovedal. Náš víkend na Slovensku iba začal. Pôvodne som mal veľké plány, no teraz som sa bál rozmýšľať čo nás ešte stretne. Sean nad chodníkom takmer lietal. Chvíľkami som mal pocit, že lietal aj jeho kufrík. Sean má Slovensko rád. Od svojej prvej návštevy hovorí, že sme veľmi srandovní. A to ešte v skutočnosti ani netuší, akí srandovní sme.