No a práve tieto diery na SNPéčku naštartovali Seana. Pristavoval sa pri nich, rozčuľovane rozhadzoval rukami a šomral, či čakajú na nejakého blázna, ktorý do jamy nabehne plnou rýchlosťou, niečo si spraví a vytrieska z toho peniaze. Tak som mu vysvetli, že u nás si musíme dávať pozor, lebo ak si v jame niekto ublíži u nás z toho nevytrieska nič. Iba žeby do jamy vletel dôchodca, tak ten z toho môže v spolupráci s nejakou nemocnicou vytrieskať vstupenku na onen svet.
Chcel som ho ukľudniť, tak som ho zobral na pohárik do KC Dunaj. Po druhom vyzeral spokojný, dokonca sa začal smiať a natáčať na mobil barmanov. Takýto film vraj v Dubline ešte nevideli. Neviem, či mu ho uverili, jedno je ale pravda, odvtedy som Seana v našom najhlavnejšom meste nevidel. Nám, čo sme tu na to všetko zvyknutí, je ťažšie vidieť veci jeho očami, ale niekedy sa to podarí. Ono trošku mi pomohlo, že som začal častejšie pendlovať medzi Bratislavou a Viedňou a je naozaj zaujímavé ako rôzne sa dokážu dve mestá vysporiadať s podobnou situáciou. A tých situácií (snehových kalamitných) bolo túto, ešte stále zimu, neúrekom.
Napríklad dnes, polovica marca, no stále nie neskoro na nový sneh. Žiadna tragédia, cesty iba mokré. Vo Viedni pohoda, vlak nemeškal, vystúpil som v Devínskej, žiadny viditeľný rozdiel. Teda ak nerátam to, že fúkal silný vietor, ktorý vo viedenskom metre až tak necítiť. Keď som sa proti vetru predieral na zastávku Kremencová, opačným smerom (k Volkswagenu) šli dve 21-ky (autobusy samozrejme). Trošku nevídaná skupinka, ale možno si iba pomáhali ako zvyknú cyklisti. Zaliezol som na zastávku a čakal kým sa jedna z nich vráti.
Medzitým som mal čas prezrieť si “búdku”, v ktorej som sa skrýval. Ona totiž v tom vetre celkom ožila. Je pokrytá sériou štyroch (či šiestich?) plechov s tým, že plechy sú ku konštrukcii pripevnené iba vo vrchnej +/- tretine. Zvyšok plechu plápolá vo vetre ako záclona až na to, že keď plech (v porovnaní so záclonou) narazí na spodnú časť konštrukcie, je to celkom šupa. Popri sledovaní tohto javu som sa pokúšal zmieriť s tým, že “moja” 21-ka to v plánovanom čase nestihne. Nič to preto, smerom k VW prešla už tretia (na Kremencovú sú to od VW dve zastávky). Dav na zastávke hustol, a keď sa ďalší plánovaný spoj nekonal, naopak, opačným smerom prešla 21-ka s poradovým číslom štyri!, začali ľudia (okrem síry) chrliť nápady, čo sa s autobusmi na konečnej deje, prípadne, čo tam šoféri robia. Osobne si myslím, že tam v tej zime hrajú jednoducho mariáš. A z opustených autobusov robia vo fabrike autá, asi nejaké “folksvágeny”.
ps - od ďalších viac, či menej publikovateľných nápadov sa ešte vrátim k samotnej zastávke. Ak by sa niekedy konala súťaž o najhoršiu zastávku (v BA, či na Slovensku), mám jasného favorita. Má niekto jasnejšieho?