Kto je bez viny, nech hodí pukom.

Autor: Michal Petruš | 10.5.2011 o 3:01 | (upravené 10.5.2011 o 18:46) Karma článku: 13,62 | Prečítané:  1615x

Či sme si to želali, či nie, do života sa nám vkradol hokej. Prišiel, nikto ho nevolal, rozosmutnil nás a odišiel. Naše pod pianom zjednotené denníky sa predbiehajú v článkoch na jedno kopyto: Desať dôvodov prečo slovenskí hokejisti neuspeli;  Analýza: Českí hokejisti hrajú pre tím, Slováci za seba;  Sedem dôvodov, prečo Slovensko pohorelo na svetovom šampionáte;  Jednotku z našich si zaslúžil len Nagy;  Pozrite sa, prečo Slováci doma zlyhali;  Strojca neúspechu Hanlon: Nestíhali sme...;

Ak ste spomínané články nečítali, ani to nerobte. A to ešte nehovorím o diskusiách pod nimi. Z jedného aj druhého vám môže prísť zle. Našťastie, nájdu sa aj takí, ktorí pochvália. K týmto by som sa chcel pridať a poďakovať generácii, ktorá nám priniesla veľa krásnych zážitkov. Dôvody prečo tých zážitkov nebolo viac, prípadne prečo sa ďalšie nedajú v dohľadnej dobe očakávať, hľadať netreba. Sám som našiel len jediný. Tým dôvodom je jednoducho realita. Realita slovenského športu. A nie len športu, platí to pre zdravotníctvo, školstvo, celú spoločnosť.

V roku 1994, v Lillehammeri, niesol na našej prvej olympiáde slovenskú zástavu 37-ročný Peter Šťastný. Potom obliekol dres s C-čkom a vykorčuľoval na ľad. Za ruku ťahal 19-ročného Šatana a celý slovenský hokejový tím s jednou sviečkou na torte. Museli sme prejsť kvalifikáciou, aby sme mohli Švédom, Američanom a Kanade ukázať, že je tu ešte jedna krajina, ktorá to s pukom vie. Slovenský hokejový fénix vstal z popola. Zastavili nás paradoxne Rusi, ktorí našej krajine svoju pečať vtlačili už desaťročia predtým. O rok to bol znovu Šťastný, kto odomykal brány A-čka. Ten Šťastný, ktorému dnes polovica národa nevie prísť na meno. A za čo? Môže byť úplne jedno, čo ho k tomu doviedlo, ale pomenoval veci pravým menom. A nie len veci. Zabojoval a svojím spôsobom sa postavil proti niečomu, čo nás roky gniavilo a stále gniavi. Pomyselná tajná služba zasiala názor na Šťastného medzi plebs a kým má Peter v Amerike svoje miesto v sieni slávy, doma, škoda reči. Čo dokáže výstižnejšie vykresliť situáciu v slovenskom hokeji, ako skutočnosť, že hokejové nitky už roky poťahuje a ešte stále nášmu hokejovému zväzu šéfuje štbácka kreatúra? A nie len to, ono tá kreatúra je tak dobrá, že nám za naše peniaze postaví štadión a my ju za to velebíme. Je šikovná a z ušetrených peňazí jej vyjde aj na hotel, kde ubytujeme a okrádame našich hokejistov. A takto si tu spokojne žijeme a plačeme nad neúspešným koncom zlatej generácie. Spokojní sami so sebou. Veď sme vyprodukovali osemdesiat hokejových hymien a sami seba dokázali oklamať, že ideme na medailu. Potom hľadáme vinníka. V mäkkom ľade, v trénerovi, len nie v sebe. Len nie v tom, prečo trpíme, že nás okrádajú tí istí ľudia, ktorí nás okrádali aj pred revolúciou a pritom sa čudujeme, že na nič nie sú peniaze.

Čakáme kým sa to samo vyrieši. A ono sa to možno aj vyrieši. Najväčšie pozitívum konca zlatej generácie je v tom, že možno hokej začnú viesť noví dirigenti. Po Šťastnom, Švehlovi pre náš hokej pracuje Bondra, časom sa snáď pridá Demitra, Šatan, Višňovský a ďalší. Ľudia, ktorí v tom čo robili, patrili chvíľu k najlepším na svete. Budú to mať ťažké, lebo úspech sa na Slovensku neodpúšťa. No je ich dosť, takže ostáva dúfať, že ich červení kméri a ich potomkovia nezastavia, tak ako zastavili Petra...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?