Vo vnútri po dreve ani stopy, iba taká, asi tridsaťročná omietka s nemenej starým náterom. Stoly s kovovými nohami, prikryté pogumovaným károvaným obrusom. Z mastne ofľakovaného vstupu do kuchyne sa tempom korytnačky vyrútil čašník. V smokingu ako Josef Abrhám vo “Vrchní, prchni”, nás privítal otázkou, či budeme aj jesť, lebo toto nie je krčma. Tón otázky, ani hlad, nám nedali na výber, tak sme prikývli. Vyberavý čašník, v miestnosti bez hostí, celkom slušný začiatok. Kým som uvažoval, či sme správne, znovu prikvitol čašník s jedálnymi lístkami. Sean na obrázku zbadal bryndzové halušky a samozrejme ich chcel vyskúšať. Raz som mu ich urobil v Dubline, ozdobené klobásou z Békéscsaby mu veľmi chutili. Snažil som sa mu vysvetliť, že v reštaurácii to nie je najlepší nápad, no nedal sa odbiť a objednal dve porcie. Nečakali sme dlho a národná pýcha bola na stole. Halušky boli bieložlté, po zemiakoch ani stopy, slanina bola snáď uvarená, vyzerala ako už raz použitá na prípravu omáčky, či polievky. A bryndza? Nikde. Halušky plávali v nejakom náleve, asi voda s mliekom alebočo. Sean jedol halušky iba raz v živote, táto verzia ho napriek tomu prekvapila. Po mojom vysvetlení, že nie všade tento jednoduchý recept chápu, sa upokojil a objednal štyri pivá. Chcel som sa čašníka opýtať na absenciu bryndze v rovnomenných haluškách, no v tom vošiel do krčmy starší pár a otázka ostala visieť vo vzduchu ako Jánošík. Chvíľku za párom totiž vstúpila veselá partia, ktorej vodca, vo vyššom strednom veku, už z dverí, prízvukom ďaleko na východ od Humenného, vypýtal fľašu vodky. Za vodcu som ho pasoval, lebo mal ako jediný okolo krku omotanú asi o dvadsať rokov mladšiu ženu v zlatej blúzke a červenej sukni. Spod nej jej trčali nádherné nohy zakončené čižmami v tej istej farbe ako sukňa. Príchod tejto skupinky neuveriteľným spôsobom zapôsobil na čašníka. Kým ich usádzal, klaňal sa ako keby sa vyučil v Japonsku. Dráhu medzi ich stolom a kuchyňou prekonával v priemere 6-7 krát za minútu. Mal som dojem, že zvuk chvíľkami zaostával za obrazom. Áno, pred chvíľou zaspatý čašník teraz dosahoval nadzvukovú rýchlosť.
Starší pár sa medzitým samousadil. Podľa konzervatívneho a nad rámec lokálu slušného oblečenia som ich tipoval na Nemcov, možno Rakúšanov. Po asi pol hodine to pán nevydržal, vstúpil do dráhy čašníka a po slovensky si vypýtal menu. To bolo na dlhé chvíle všetko, čo dosiahol. Ja som bol úspešnejší. Naše prázdne poháre a moje vytrvalé mávanie si čašník vysvetlil tak, že rovno doniesol účet. Zaplatili sme teda a zdvihli sme sa. Spolu s nami aj starší pár. Jedálny lístok už vedeli naspamäť a nič viac ich už “U zbojníka” nečakalo. Vyšli sme von, chvíľku som za nimi pozeral. Na parkovisku ich všetkými svojimi smerovkami privítalo Porsche Carrera!!! so švajčiarskou ŠPZ. Nevedel som, čomu sa mám čudovať skôr. Či nie často vídanej štvorkolesovej nádhere alebo tomu, že nádhera, parkujúca asi 200m od zbojníka, nedostala nohy. To by bola “večera” s folklórom, na ktorý by slovenskí Švajčiari dlho nezabudli. My so Seanom si to nejaký čas určite budeme pamätať. Moja dutina brušná sa totiž začala správať podozrivo hlučne. Seanovi, ktorý pomaly chytal farbu rodného ostrova, to bolo jedno...